Cieľ služby: Udržanie dôstojnosti a čo najvyššej možnej kvality života človeka až do prirodzeného konca v domácom prostredí, sprevádzaní odbornou pomocou. Pretože každý človek, aj nevyliečiteľne chorý má neopakovateľnú hodnotu!

Verím, že Boh má plán s každým životom a tento plán je jedinečný, neopakovateľný „ušitý“ na mieru každého jedného z nás. Môj život sa začal v rodine s mnohými deťmi, z ktorých som najstaršia. Starostlivosť o iných je teda súčasťou môjho života od malička. Vybrala som si povolanie  detská sestra.Moje profesionálne začiatky boli na odd.chirurgie. Táto práca ma napĺňala, no zároveň bola  náročná. Na oddelení boli vždy aj pacienti, ktorí končili svoju pozemskú púť. Medicína pri nich dokončila svoje dielo a „čakalo sa“, kedy odídu... Títo ľudia boli zvlášť milí môjmu srdcu. Neviem, či to bola ich vnútorná krása, krehkosť alebo vďačnosť, ktoré ma viedli k tomu, že som si uvedomila  ich vzácnosť a krátkosť času.Každý jeden život je úplne výnimočný. Najmä v nočných službách (kedy je viac času, ako počas rušného operačného dňa), som sa snažila pri zomierajúcich pacientoch zastaviť a počúvať ich. Ubezpečiť ich o Božej láske, odovzdať Bohu ich ťažkosti a výsledky boli pre mňa ohromujúce. Pacienti zostávali oveľa pokojnejší, potrebovali menej analgetík, dávali si do poriadku vzťahy a celé to ich odchádzanie na večnosť bolo akési dôstojnejšie, pokojnejšie a ľudskejšie.V tom čase ešte nik o paliatívnej medicíne nehovoril. O tej som sa dozvedela až na vysokej škole. V treťom ročníku som absolvovala prax v hospici v Nitre (zariadenie ústavnej zdravotnej starostlivosti). Pamätám si, že cestou z prvej návštevy hospicu som plakala,  pretože mi bolo ľúto ľudí, ktorí zomierajú v našej nemocnici. Porovnávala som ich s tými,  ktorí mali to „šťastie“ a dostávali paliatívnu starostlivosť v hospici. Bol tam absolútny pokoj, žiaden smrad, úžasný personál, úcta k človeku a  k životu. Kvalita starostlivosti v hospici je doteraz  neporovnateľná so starostlivosťou v nemocnici.So spolužiakom z VŠ sme rozmýšľali, čo môžeme pre nevyliečiteľne chorých ľudí urobiť my?  Dospeli sme k záveru, že nie je v našich silách, ani kompetencii zmeniť systém. Ani nevieme nikoho prinútiť, aby pracoval inak.A tak sme založili dobrovoľnícku organizáciu SPREVÁDZANIE o.z. Dobrovoľníci navštevujú nevyliečiteľne chorých v nemocnici od roku 2011 a venujú sa napĺňaniu ich sociálnych, psychologických a duchovných potrieb. Niekedy sme mali aj 15 dobrovoľníkov a táto služba chorým rástla.Medzi tým mňa ako sestru u lôžka, preložili na ARO, ale aj tam popri intenzívnej medicíne, bolo zomieranie veľmi časté. Niekedy bol človek na konci už hneď pri príjme. Bolo to pre mňa veľmi hektické. Niekedy som nemala čas pacientovi ani dať krížik na čelo, na cestu. Stala som sa sestričkou-robotom. Nedostatok personálu v nemocnici, služby, počas ktorých som bola na pokraji svojich fyzických a psychických síl, ma doviedlo k rozhodnutiu dať v nemocnici výpoveď a založiť domáci mobilný hospic.Inšpirovala ma Mgr. Janka Sieberová z  ČR,  ktorá urobila podobné rozhodnutie a založila hospic, aby mali pacienti  paliatívnu starostlivosť v pohodlí vlastného domova.Začala som hľadať lekára, ktorý by bol schopný a ochotný ísť do toho so mnou. A znovu Boh, ktorý si toto celé naplánoval a všetko riadi, mi poslal do cesty MUDr. Blanku Puškárovú. A tak sme 18.12.2019 od VÚC získali licenciu na prevádzkovanie mobilného hospicu v Leviciach.V čase, keď píšem tento príbeh máme v starostlivosti mobilného hospicu 12 pacientov. Každý deň sa presviedčame, že toto rozhodnutie malo zmysel. Doteraz som ako sestra mobilného hospicu vykonala vyše 100 návštev a spätná väzba akú dostávame od chorých a ich rodín, hovorí za všetko.Ale malo by to celé zmysel aj vtedy, keby sme doteraz pomohli len tomu jedinému človeku, ktorý mi povedal: „myslel som si, že na tomto svete už nebudem nikdy spať a nikdy nebudem bez  bolestí(mal CA pankreasu, kedy sú bolesti veľmi intenzívne) už som fakt nevládal“ Po zavedení  analgetickej pumpy (toho času prvá v levickom okrese)  a vďaka ordináciám našej úžasnej lekárky, sme mu uľavili od bolestí do najnižšej možnej miery. Odišiel v kruhu svojej rodiny, vo svojej vlastnej posteli a my vieme, že sme vykonali všetko, čo bolo v našich silách.

Monika

Od roku 2010 pracujem ako klinický onkológ, t.č. v onkologickej ambulancii v Leviciach v Poliklinike SANAT. Liečim pacientov s rôznym typom nádorov a v rôznom štádiu ochorenia. Pacienti s pokročilým ochorením , ktorým už onkologická liečba neúčinkuje, nepomáha a ich ochorenie stále pokračuje, potrebujú liečbu paliatívnu – je to liečba na zmiernenie bolestí alebo iných ťažkostí súvisiacich s pokročilým ochorením. Nie je to už "len" liečba paliatívna – je to tá najlepšia liečba pre pacienta v tomto období jeho choroby. Títo pacienti často už nevládzu, nemôžu prísť na ambulantné vyšetrenie, ale lekára stále potrebujú. Pociťovala som veľký nedostatok pozornosti a zdravotnej starostlivosti o týchto pacientov v našom regióne. V období, keď potrebovali ešte viac starostlivosti a pomoci, dostávali jej najmenej resp. žiadnu. Zostali sami so svojím ťažkým ochorením – opustený pacient i príbuzní, ktorí sa chceli starať, ale nevedeli ako. Často som myslela na týchto pacientov a keď som počula o práci mobilného hospicu a paliatívneho tímu v iných častiach Slovenska, opakovane som vyslovovala v mysli želanie, aby sa aj v našom regióne niekto venoval práve týmto pacientom. Až jedného dňa prišla výzva, že by som to mala byť práve ja. Rozmýšľala som ako dokážem obsiahnuť túto prácu a aj ked nedokážem možno pomôcť všetkým, aspoň niektorým pacientom určite. T.č. sa pripravujem na druhú atestáciu v odbore paliatívna medicína, absolvujem odborné stáže na Národnom onkologickom ústave na Paliatívnom oddelení, v mobilnom i kamennom hospici, ktoré fungujú v iných mestách. Mojim cieľom je venovať sa aj pacientom v poslednom štádiu nevyliečiteľného ochorenia, dať im pocítiť to, že ich život má stále obrovskú cenu - nekonečnú cenu pre Boha a celú našu spoločnosť. Má rovnakú hodnotu ako život mladého, zdravého a produktívneho človeka. Chcem pomáhať pacientom udržať si dôstojnosť a čo najlepšiu kvalitu života napriek ťažkej chorobe až do prirodzeného konca. Chcem umožniť pacientom prežiť posledné chvíle doma , vo svojom prostredí a so svojou rodinou nablízku. Návšteva lekára a sestry mobilného hospicu v dome pacienta a podávanie potrebnej podpornej liečby im to umožní. Chcem pomôcť rodinám zvládnuť tieto ťažké chvíle a zachovať si pekné spomienky, hrdosť a spokojnosť s tým, ako toto náročné obdobie zvládli. Rodina a rodinné zázemie je aj mojou veľkou oporou. S manželom, ktorý pracuje ako všeobecný lekár pre dospelých vo Vrábľoch vychovávame 3 deti.